Pamätáš, keď bola snedá jar

a ja som mala rozkvitnutú tvár,

vtedy pri vlaňajšom slnku

spoznal si moju bytostnú dušu.

 

Pamätáš na krvavé nebo,

keď mi dvihol vlasy vietor.

Pozrel si svojím nekonečným pohľadom

červeň zaliala sa naším rozhľadom.

 

Pamätáš na deti, čo sa vtedy hrali,

keď po očku zvedavo nás sledovali.

Vedeli sme odhodlane obaja,

že to nie je sen, ale láska pravá.

 

Čo bola vtedy jasná istota

a lásky, túžby poznania pokora,

po rokoch zdvihla sa vlna čudností

a láska zmizla ako hosť prednostný.

 

Hovoriť veľa, načo? Sú to cnosti?

radšej budem spomínať o budúcnosti….