Čierna tma zastavila čas,
božský pokoj nastolil prietrž v nás.
Zastavila sa chvíľa nevídaná.
Bol to len okamih, láska nenávratná.
Slnečný lúč zaiskril vo vlasoch,
v povetrí rozvial plač a ston.
Prečo ružovou silou vládneš,
do rany osteň zatneš?
Jemná omrvinka zo stola padá,
súťaž, rozkol, snaženie badám.
Každý kúsok dopadne inde.
Čo čakať, aka mozaika výjde?
Z bájneho stromu poznania
vziať myšlienku, pochopiť impulz jednania…