Keď slnko zapadlo,
tak mladé žieňa uľahlo.
Prisnil sa mu krátky sen
bol v ňom prvý bozk a jeseň.
Lístie už opadlo, keď vietor zafúkal,
pod stromom stali sme tam,
kde už dnes je celý háj
a stojíš tam už iba ty sám.
Keď búrka prišla a vietor hvízdal,
bol si tu, pri mne si stál…
Vtedy moja sviečka hasla,
ale ty si ju vzal a podržal…
Medzi čiernymi vranami
tam, kde sa nič nedovalí,
počuť súzvuk medzi nami.
Iba jedne oči to sledovali,
ako sa blíži nový deň,
keď úsvit víta celú sieň
a záplavu kvetov v nás,
tam, kde to nebol iba špás.
Kvapka steká po líci.
Slza? Nie veru, to je dážď,
tam stará vŕba drží stráž
a pozerá sa po pravici
na celú scénu svetiel v nás.
Zrazu všetky farby sveta
rozžiaria sa na nebi, kde sa lieta
a pozdravujú kdekoho aj nás,
zobuď sa, veď to je iba sen zas.